16.08.2013 17:11

Do redakcie nám už dlho chodili desiatky, ba stovky listov s jedinou prosbou: „Kedy už bude rozhovor s Palim?“ Týmto tlakom sme neodolali, a po tretej kofole neodolal ani Palo a získali sme exkluzívne práva na tento nefalšovaný rozhovor. Otázok je viac než obvykle, ale myslíme, že to stojí za prečítanie až do konca.  Dámy a páni, nasleduje rozhovor s brankárom, hráčom, trénerom, funkcionárom a v neposlednom rade dobrým chalanom Palom Veningerom.

 

Predstav sa nám.... (zvyšok otázky poznáš)

Volám sa Pavol Veninger, tento rok som ukončil Gymnázium Ladislava Novomeského a od ďalšieho roku budem študovať na PRIF UK odbor učiteľstvo predmetov biológia a matematika. Som rodený Bratislavčan (žiadny Blavák =)) a počas roka pracujem ako florbalový rozhodca.

 

Aké boli Tvoje florbalové začiatky? A ako si sa dostal do Lida?

Keď som bol siedmak, tak akurát prišiel florbal ku nám na školu a tam som začal chytať vo volejbalových chráničoch a bez masky. Moja sestra bola na strednej spolužiačka brankára Maťa Kuboviča, ktorý vtedy ešte trénoval žiakov a raz sa mu šla pozrieť na tréning. Cez revolučné ICQ mu povedala, že ja chytám v škole a na to ma Maťo zavolal, že to môžem ísť vyskúšať vo výstroji a aj keď som veľmi nechcel, tak ma mama presvedčila, že chcem =). Keď sme prišli na tréning tak sa hral akurát prípravný zápas, v ktorom som dostal asi 20 gólov a už som nikdy nechcel chytať. Asi o mesiac neskôr za mnou prišla sestra, že sa na mňa v Lide pýtali, a tak som si kúpil prilbu a začal chodiť na tréningy.  Inak začiatky boli ťažké, keď som bol hodený hneď do hlbokej vody z čoho vyplynulo, že som dostával v každom zápase desiatky gólov. Našťastie som mal okolo seba veľa ľudí, ktorí mi pomáhali (Maťo Kubovič, Tono Wilsch, Milan Forro, David Braun a mnoho ďalších dobrosrdečných Liďákov =)), a tak som to vydržal až doteraz.

 

začiatky v bráne (áno, to je florbalová bránka, nie hádzanárska)

 

Je to vďačná úloha byť brankárom?

Vďačné je, keď ťa po vyhratom zápase všetci chvália. Vďačné je, keď ti za vychytanú nulu spoluhráči kúpia Kofolu. Vďačné je neplatiť štartovné, keď sa ide na turnaj.  Horšie však je, keď sa nedarí a musíš zaspávať s pocitom, že kvôli tvojim chybám vyšla nazmar snaha tvojich spoluhráčov. Keď ti všetci veria, že chytíš nájazd a ty ich sklameš. Byť brankárom je po psychickej stránke veľmi ťažká, ale o to krajšia úloha, a preto si myslím, že ak ako brankár odovzdáš všetko čo máš, tak vďačnejšej úlohy niet.

 

Okrem brankárskeho chlebíčka Ti veľmi dobre ide aj hra v poli, neťahá Ťa to niekedy viac tam?

Nebudem klamať, že ma to tam neťahá. Najmä, keď sa mi nedarí medzi troma tyčami. Nestojí to však za to, aby som vymenil prilbu za hokejku. Ako vravel Dano Dobrovodský - ako brankári sme sa narodili a srdcia patria jedine tam. Raz som už dostal ultimátum, aby som dokázal, že som lepší brankár ako hráč a prešiel som. Navyše mi príde hlúpe zahodiť všetko na čom som pracoval ako brankár kvôli tomu, že možno mi to pôjde lepšie v poli. Dúfam, že raz sa mi podarí presvedčiť všetkých natoľko, že im už ani nenapadne spýtať sa, či by som nechcel radšej hrať =)

 

Aký bol najlepší a najhorší zážitok v bráne Lida?

Najlepších zážitkov bolo veľa. V žiakoch, keď sme v počte 4+1 bez trénera vyhrali 2:1 proti Dragonsu kde ich bolo 18+2. V juniorke Majstrovstvá Slovenska, kde sme tesne skončili šiesti a hrali sme tam ako jeden tím. V mužoch to bol určite prvý celý extraligový zápas, keď sme hrali play off proti ATU Košice a po dvoch tretinách to bolo 3:3. Síce sme nakoniec prehrali 3:9 a mal som štyridsiatky horúčky, ale tie dve tretiny stačili na to, aby som to klasifikoval ako najlepší zážitok s mužmi. A najhorší? Asi celá sezóna 2009/2010. V tretej lige som dostal opäť 24 gólov od tej nešťastnej Stupavy (v žiakoch som dostal od nich 22 a viac asi 4-krát =)) a chcel som skončiť s florbalom. Vtedy však Gunťo zvolil tie správne slová a ostal som (znovu ďakujem kapitán =))

 

Pôsobíš ako flegmatik, vieš sa pri florbale (alebo v súkromí) aj rozčúliť?

Ja flegmatik aj naozaj som. Nie je veľa vecí, čo by ma vedeli nejako extra vytočiť, rozhádzať alebo uraziť, ale samozrejme, že niekedy trochu rozčúlenia prísť musí. Potom to ale neprejavujem tak, že by som niečo rozbíjal, kričal, hádzal sa o zem alebo niečo podobné. Vtedy mi v hlave víri kopec negatívnych myšlienok, s nikým sa nerozprávam a keď už aj niekomu niečo poviem, tak som veľmi nepríjemný a je mi jedno či je to rodina alebo cudzí človek. Ako brankár si nemôžem veľmi dovoliť rozčúlenie, ale keď sme v zápase vylučovaní za to, že sa nevieme správať a vyplakávame, tak si musím aj ja hryznúť do pery a rozmýšľať nad modrou oblohou a šumom mora =)

 

Mal si ponuky ísť a chytať za iné kluby, prečo si z Lida neodišiel?

Mal som ich pár, ale odísť z Lida by som považoval za zradu. Odísť z klubu, ktorý ma vychoval, dal mi všetko čo mohol a verí mi, by bolo nefér voči všetkým kamarátom, ktorých v klube mám. Najmä, keď sa podieľam svojím kúskom takmer v každej kategórií. Ako povedal David Braun - Lido je už ako rodina a rodinu máme radi  bez ohľadu na to, aké má chyby.

 

V chytaní nájazdov máš pomerne vysokú úspešnosť, hlavný tromfom sú Tvoje dlhé nohy, veríš si na nájazdoch?

Veril som si do chvíle, kým som nebol na reprezentačnom zraze juniorov, kde ma z 15 obrancov vykúpalo ako malé dieťa asi 8. Tri kolá za sebou =D. Chalanom v tíme nájazdy chytám, lebo ich poznám a tých pár trestných počas sezóny chytím, lebo súper nepozná moje dlhé nohy. Ale že by som si myslel, že dať mi gól z nájazdu je nejaké ťažké, tak to ani zďaleka nie.

 

Trénoval si mladších a starších žiakov, iste si im odovzdal niečo zo svojich skúseností. Čo naopak dalo Tebe trénovanie mladých chalanov, resp. naučil si sa niečo aj Ty od nich?

Ak som chalanom niečo dal, tak som rád. Rovnako som rád, ale aj za to, čo dali oni mne. Pri nich som si zaspomínal, aké to bolo, keď som bol v ich veku a mal všetky tie názory, stresy z toho keď mi volal tréner a všetko okolo. Je síce pravda, že niekedy som mal chuť zahodiť píšťalku a radšej ísť do pekla lúskať orechy, ale to k tejto práci patrí =). Okrem vnútorného naplnenia som sa však naučil dôležité veci do života, ako jednanie s rodičmi a inými cudzími ľuďmi, vybavovanie vecí, oficiálne vystupovanie a zvládanie nečakaných stresových situácií. Všetko toto pomohlo plachému chlapcovi ako ja priblížiť sa opäť o krôčik bližšie k dospelosti.

 

Na vysokú školu sa chystáš na Prírodovedeckú fakultu, fakultu ktorá odchovala veľkú časť Lida, a pod krídla Martina Mokošáka. Okrem skúšok Ťa isto čaká prestížna príležitosť zahrať si za PRIFKU v Prahe, na PRIFUK Opene a inde, aj keď stará partia pomaly odchádza. Pripravený s hrdosťou chytať resp. hrať za svoju Alma mater?

Už som mal aj to šťastie vyskúšať si turnaj v Prahe spolu s odchádzajúcou generáciou Prírodovedcov a bolo to super. Aj keď to bolo víkend pred akademickým týždňom, čiže v hlave som mal viac maturitu ako florbal, a tak to aj vyzeralo, ale malo to niečo do seba. Teším sa na všetky florbalové akcie, kde budem môcť priniesť PRIF-ke florbalový honor! Mokyho krídla sú veľká vec, za ktorú som už teraz vďačný, ale dúfam, že ich nikdy potrebovať nebudem. Raz možno narastú podobné aj mne, aby som mohol po oblohe s hrdosťou hlásať, že aj ja som bol člen najväčšej, najstaršej a najlepšej fakulty svojho zamerania na Slovensku!

 

Ty a Friďo / Šaman tvoríte údernú dvojku, čo na sebe vidíte?

Fríďo ma vozí na tréningy, pozýva na Kofolu, pomáha mi s matikou ak mi už naozaj tečie do topánok, pomáha so sťahovaním sestry, ale inak... Je to dobrý chalan =) Poznáme sa od piatej triedy na ZŠ. Bolo obdobie, kedy sme sa spolu  ani nebavili (to mal Fríďo ešte dlhšie vlasy ako teraz, bol čudnejší ako teraz a ja som bol ešte namyslenejší ako teraz =)), ale keď sa niekým poznáte skoro polovicu života a chodíte spolu po táboroch, výletoch a po rokoch ho konečne ukecáte aj na správny šport, kde sa zase stretávate, tak si nejako naňho zvyknete. Oceníte kvality ktoré má a nedostatky radšej prehliadnete. Niekedy by som sa ho síce už aj rád zbavil, ale radšej nech sa vracia Šaman, ako by sa mi mala vracať pleseň na nohách =P

 

Ako si spomínaš na zápas v Dubnici a Tvoje „hop“ extempore?? :)

To je ten moment, kedy byť brankárom niečo stojí. Hrať kľúčový zápas o udržanie sa v extralige a za vyrovnaného stavu v tretej tretine vyhodiť loptu 10 metrov do vzduchu, nechať padnúť súperovi rovno na čepeľ a potom si ju navyše tečovať do brány je pocit na nezaplatenie =D Mal som jediné šťastie, že vtedy som pozrel najskôr do zeme a potom na ľudí okolo, lebo keby som to spravil opačne, tak by som asi videl všetky tie zúfalé tváre a opustil sa. Takto som videl len Gola, ktorý ma vysmial a povedal, že už to nemusím hrať pre divákov, čo mi naozaj pomohlo =). Ďalšiu istotu mi dodal Juro Šťastný, keď pár sekúnd po tom dal vyrovnávajúci gól spoza polovice a hneď na to som chytil trestné strieľanie. Potom to už bolo v pohode. Keby sme ten zápas prehrali, tak na to spomínam určite horšie, ale takto to môžem  považovať za najvtipnejší moment mojej kariéry =)

 

Hovorí sa, že tichá voda brehy myje, čo je na tom pravdy?

Tichá vody brehy myje, to je pravda. Nikto nie je svätý. Každý má nejaké pokuty, šrámy, zážitky alebo skúsenosti, o ktoré sa nedelí len tak s hocikým a ja nie som výnimka. Tí čo o mne vedia, tak vedia a tí, čo nevedia, ma musia najprv presvedčiť, aby som im niečo povedal =)

 

V poslednej sezóne v A tíme si mal viac bodov ako Buco, aký je to pocit?

Bodov mám síce viac, ale Buca trafilo viac striel ako som mal ja zákrokov, čiže veľmi sa tu porovnávať nebudeme. Každý sme dobrý v práci toho druhého a zastupujeme sa tak, ako by to v tíme malo byť!

 

Ďakujeme za rozhovor a Palinovi želáme, nech sa nezmení!

 

JH